Čo nás naučil Hlídač krav o autentickosti?

Približne pred mesiacom som objavila nový seriál. Úplne ma pohltil a po asi 3. epizóde som mala pocit, že presne odráža moje súčasné naladenie aj môj vkus a že sa mi páči idea, estetika prevedenia a dokonca aj použitá hudba. Po chvíľke som sa ale zarazila, vypla ho a začala som premýšľať. Prečo sa mi práve tento seriál tak páči? Ako je možné, že nejaký seriál môže presne odrážať náš vkus? A vychádza vôbec náš vkus z nášho vnútra tak, ako sa o tom domnievame?

Každý sa už určite stretol s vetou „Rozhodni sa podľa toho, čo ti vraví tvoje ja“ alebo s notorickým „Buď sám sebou“ či „Počúvaj svoje vnútro“. Inak povedané: „Buď autentický“. Či už ide o seriál, oblečenie, knihu alebo o to, čo povieme či ako sa zachováme, robíme rozhodnutia, ktoré chceme pokladať za naše vlastné, autentické rozhodnutia. Mnohí ľudia pokladajú za autentické práve to správanie, ktoré má odrážať ich pravé ja a neraz sa v túžbe po autentickosti rozhodnú po svojom pravom ja pátrať. Ako však vieme s istotou povedať: Toto je moje pravé ja? Čo v skutočnosti znamená byť autentický? A prečo by vôbec autentické správanie malo byť určené výhradne našim vlastným vnútrom?

Od konformity k autenticite (a naspäť)

Za autentických často považujeme tých, ktorým sa podarilo vzoprieť sa spoločenskému tlaku. Raz mi jeden známy povedal, že byť autentickým si vyžaduje odvahu. Existujú teda ľudia (a domnievam sa, že ich nie je málo) ktorí si autentickosť spájajú s bojom proti konvenciám, s akousi rebéliou proti spoločnosti, ktorá sa nám snaží nanútiť vzorce správania. Je teda autentický človek ten, kto koná výhradne na základe svojich vlastných vnútorných pohnútok bez ohľadu na to, čo si myslí spoločnosť?

Koncept autentickosti sa vo filozofii objavuje spolu s nástupom osvietenstva, s ktorým sa spája dôraz na jednotlivca a kritika konformného správania. Podľa filozofie sprevádzajúcej osvietenstvo mal byť jednotlivec úprimný sám k sebe a konať tak, ako mu to našepkávalo vlastné ja, čím sa mal vzoprieť spoločenskému tlaku. Spoločnosť totiž do obdobia osvietenstva tlačila jednotlivcov ku konformnému správaniu, ktoré bolo pokladané za normu.

Významným faktorom, ktorý ovplyvnil ideál autentickosti, bola zmena vnímania vlastného ja. Humanistické myslenie postavilo jednotlivca a jeho dušu do stredu pozornosti umelcov, vedcov aj politických aktivistov. Myslitelia ako francúzsky filozof Rousseau priviedli tento záujem do extrému a začali tvrdiť, že ľudské vnútro v najčistejšej podobe je prirodzene dobré a naše správanie by teda malo vychádzať z nášho vnútra. Toto tvrdenie sa však môže na prvý pohľad javiť ako paradoxné. Veď človek je rôznorodou zmesou vlastností a správania, od krutosti a násilia až po dobročinnosť a altruizmus! Kde je tá proklamovaná čistota duše?

Rousseau tento problém vyriešil tak, že externalizoval pôvod zla v človeku a za vinníka označil spoločnosť. Na základe tejto filozofie by sme mohli povedať, že ak sa napríklad niekto uchýli ku klamstvu s víziou zisku alebo kariérneho postupu, nie je to kvôli tomu, že je sám o sebe zlý, ale kvôli tomu, že práve spoločnosť, ktorá vytvára súťaživé prostredie, ženie ľudí za túžbou po uznaní a tým ich nepriamo núti konať nekalo. Práve neskreslené vnímanie seba samého má podľa Rousseau viesť k empatii a súcitnému správaniu. Nie je však takáto prílišná dôvera k ľudskému vnútru ako k tomu pravému vodítku správneho a morálneho správania prehnane optimistická?

Navyše, ak sa jednotlivec zaoberá výhradne svojimi vlastnými pocitmi a potrebami bez ohľadu na potreby okolia, nedostatok empatie a súcitu môže viesť k jeho spoločenskému vylúčeniu. Kritici Rousseauvho chápania konceptu autenticity preto tvrdia, že honba za autenticitou, ktorá je podmienená individualizmom, vedie k izolácii, narúša vzťah jednotlivca s komunitou a následne zhoršuje jeho vlastné povedomie o sebe samom.1 (Varga a Guignon 2020) Naopak, zdravé medziľudské vzťahy a pocit spolupatričnosti ponúka človeku zázemie, v ktorom môže naplno rozvinúť svoj vlastný potenciál. Podľa tohto ponímania má byť práve komunita a spoločnosť zdrojom autentického ja.

Tak odkiaľ teda pramení tá autentickosť? Z nášho vnútra alebo zo spoločnosti?

(Ne)autentický Hlídač krav

Jaromír Nohavica v jednej zo svojich najznámejších piesní spieva o chlapcovi, ktorý sa chcel stať „hlídačem krav“. Aj napriek tomu, že rodičia z chlapca chceli mať doktora práv (ktorý dobre zarába a nemusí nič robiť), chlapec túžil len po jedinom: starať sa o svoje kravy (a, samozrejme, mať čiapku s „bambuľou“). Za svojim snom šiel aj napriek tomu, že ho spoločnosť odsudzovala. Pesnička však končí prekvapivo, pretože chlapec, ktorý je už dospelým mužom, napokon podľahol spoločenskému tlaku a jeho sen ostal len snom. Bolo jeho konanie autentické? Rousseau by pravdepodobne povedal, že nie. Avšak v pesničke je zaujímavá táto časť:

„Dnes už jsem starší a vím co vím

Mnohé věci nemůžu a mnohé smím


A když je mi velmi smutno lehnu do mokré trávy


S nohama křížem a rukama za hlavou


Koukám nahoru na oblohu modravou


Kde se mezi mraky honí moje strakaté krávy.“

V detstve bolo chlapcovým prianím starať sa o kravy a práve správanie detí často pokladáme za to najautentickejšie, pretože dieťa nevníma spoločenský tlak a riadi sa výhradne svojím „vnútorným ja“ (ktoré mu napríklad našepkáva stať sa „hlídačom krav“). Chlapec z pesničky sa však svojho sna neskôr vzdal. Znamená to teda, že sme ako deti autentickí, no v dospelosti autentickosť strácame kvôli vplyvu spoločnosti?

Podľa nemeckého filozofa Heideggera rozhodne nie. Človek sa totiž nerodí a neumiera s tými istými hodnotami. V priebehu života naňho pôsobia rozliční ľudia a rozličné situácie, pod vplyvom ktorých sa jeho individualita neustále mení a formuje. To zároveň neznamená, že prestáva byť autentickým. V tomto ponímaní to pravé, autentické ja nie je niečo inherentné a nemeniace. Je to prebiehajúci proces, vyvíjajúci sa naratív, ktorý pozostáva zo životných udalostí jednotlivca a z konkrétnych, jemu vlastných reakcií na tieto udalosti. Na základe toho si dovolím tvrdiť, že autentickosť tkvie v uvedomovaní si pôsobenia spoločnosti v kombinácii s kritickým prístupom k tomuto pôsobeniu. Inými slovami: Pripúšťam, že spoločnosť formuje moju osobnosť. Zároveň sa však snažím zamýšľať nad tým, ktoré hodnoty preberám a prečo.

Kritická autentickosť?

Ak sa teda vrátim ku svojej pôvodnej dileme o tom, čo stojí za našim rozhodovaním pri výbere seriálov, hudby alebo kníh, niet pochýb, že tieto rozhodnutia boli a sú ovplyvnené spoločnosťou, sociálnou bublinou a naratívmi, ktoré nás obklopujú a stávajú sa súčasťou nášho vlastného rozhodovania. To však neznamená, že naše správanie nemôže byť autentické. Zlatú cestu medzi idealistickou snahou pátrať po pravom, vnútornom ja a automatickým preberaním spoločenských hodnôt vidím práve v kritickom prijatí skutočnosti, že sme neoddeliteľnou súčasťou ľudského spoločenstva a zároveň sme jednotlivci tvorení spleťou príbehov a situácií, ktoré určujú to, kým sme a ako sa rozhodujeme.

Teda aj keď moje rozhodnutie pozrieť si daný seriál (rovnako, ako množstvo iných rozhodnutí) ovplyvnili externé faktory, analýza tohto rozhodnutia v článku, ktorý práve čítate, (podobne ako analýza „hlídača krav“ v pesničke) sa dá pokladať za kritickú reflexiu o príčinách môjho rozhodovania. Aj Nohavicov „hlídač krav“ sa v piesni zamyslel a uznáva, že sa zmenil, zmenil sa jeho vzťah k životu a aj k sebe samému. Zároveň si však uvedomuje, že je súčasťou spoločnosti, ktorá mu ponúka privilégia, no viaže ho aj k istej konformite, ktorú sa vedome rozhodol akceptovať, čím jeho konanie ostáva autentické.

Pam pam padam pam padá dam…


1 Varga, S. a Guignon, C., “Authenticity”, The Stanford Encyclopedia of Philosophy; dostupné na https://plato.stanford.edu/archives/spr2020/entries/authenticity

About Romana Grajcarová

Romana Grajcarová pracuje ako redaktorka pre Radio Slovakia International. Vyštudovala prekladateľstvo na Université de Strasbourg. Na Discoveri učí kurz Filozofia umenia.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *